Vždy som mala pocit, že chudnutie je niečo nezdravé. Niečo, čo žiadnemu telu ani v najmenšom neprospieva. To som však ešte nemala šajnu, že s priberaním je to podobné. Ak chcete proste normálne fungovať, musíte mať normálnu postavu. Ja som síce bola zmierená s tým, že nikdy nebudem vychudutá ako modelka, urobila som však chybu, že som si nikdy nedávala pozor na to, čo zjem. Mala som proste zafixované, že som vo vývine. Že môžem jesť, čo len chcem. Vo vývine som však bola asi do devätnástich. V dvadsiatich piatich už som sa na to vyhovárať nemohla.

Vtedy sa človek skutočne dostane do štádia, že si veľmi dobre uvedomuje, že je pribratý. Že proste nevyzerá dobre. A ja som sa napríklad ani dobre necítila, to nebudem klamať. Nemohla som si však pomôcť, chuť na jedlo bola stále väčšia, ako všetko ostatné, čo by ma donútilo chudnúť. Čo ma k tomu nakoniec donútilo? To, že som sa zamilovala do môjho kolegu. Dokonca ma pár ráz zavolal aj von, ale ja som sa tak hanbila za to, ako vyzerám, že som proste nemohla urobiť nič pre to, aby som mu ukázala, že sa mi tiež páči. Myslela som si, že sa mu nikdy nebudem páčiť s mojimi kilami. Preto som sa zamerala na niečo, čo sa volá bielkovinova dieta.

Poradila mi to moja kamoška, ktorá je lekárka a tvrdí, že toto je tá najlepšia a najzdravšia forma chudnutia, ktorá existuje. Nebudem hovoriť, že som nemala krízy. Ale skutočne som si hovorila, že ak sa chcem páčiť chlapovi, ktorý sa páči mne aj v plavkách, musím so svojím telom niečo urobiť. Zaťala som sa. A naozaj sa mi to podarilo. Schudla som na neuveriteľnú podobu a bola som na seba taká hrdá, až to nebolo možné. Keďže zo mňa sebavedomie až tak sršalo, začali sa o mňa chlapi zaujímať. Ale mne sa stále páčil len ten jeden. A našťastie, ja som sa jemu páčila stále tiež. Zamilovanosť chudnutiu skutočne pomáha.